„Podľa mňa sa ti to neoplatí, radšej si sprav vodičák aby si ho mal čím skôr.“ Túto vetu som počúval od viacerých kamarátov odkedy som sa rozhodol, že pôjdem v lete na Jamboree do Mongolska. Začnime ale od začiatku.
Jedného augustového dňa, keď prišli chalani z našej družiny zo stredoeurópskeho Jamboree v Poľsku, začali rozprávať ako sa tam dopočuli, že sa bude konať aj jedno ázijsko-pacifické v Mongolsku. Viacerým sa táto idea zapáčila, aj keď pre študentskú peňaženku bola len ťažko realizovateľná. V tomto bode sa naša nitrianska patrola trochu okresala o tých, ktorí potrebovali peniaze na niečo iné. My sme ale stáli pred naozaj ťažkým rozhodnutím, či dáme takmer 2000 ťažko odpracovaných eur na niečo iné alebo na výlet do Mongolska. Vyhralo ale Mongolsko.
Naša cesta začínala na Viedenskom letisku a keďže do Ulanbátaru nevedie priamy let, museli sme prestupovať v Istanbule a Kirgizskom hlavnom meste Biškek. Nestrávili sme teda celú dobu iba v Mongolsku, ale popozerali sme si jedným očkom aj tieto dve mestá. V Mongolsku taktiež náš program netvorilo iba Jamboree, ale taktiež cestovanie pred ním a po ňom. V celom Mongolsku mali z nás turistickú atrakciu, najmä z nášho 2-metrového Dávida, keďže v ázijskom svete je takáto výška netradičná. Zakúsili sme teda hlavne lokálnu kultúru a ázijské národy, keďže európske kontingenty boli skôr raritou. Ochutnali sme netradičnú pravú ázijskú kuchyňu a spoznali priamo miestny veľmi pohostinný ľud, aj keď niektoré “špeciality“ ako slaný čaj nám dole krkom išli ťažšie.
Určite ale neľutujem, že som sa rozhodol ísť na Jamboree do Mongolska, ani že som išiel pred rokom do USA, lebo treba si uvedomiť jednu vec- auto, vodičák alebo nový telefón počkajú a nič sa nestane keď nebudú “čím skôr“. Ale Jamboree a výlet so super partiou a super ľuďmi, ktorých tam človek stretne, sa nedá nahradiť. Preto si myslím, že ak by práve toto malo byť vecou, ktorá vás odrádza od cestovania, tak určite na ňu nehlaďte. Ak máte možnosť požičajte si od rodičov, tým to splatíte hneď ako si na to zarobíte. To je aj môj prípad, časť som mal, časť som si požičal a o rok to vrátil. A vôbec neľutujem tých hodín strávených v robote, lebo to naozaj stálo za to!
Text: Samuel Lopašovský – Lopi (23.zbor)
